Odvrátená tvár

Zatrasieš vlasmi a strasieš aj iskru z očí.
Jak ihlu bravčové, cítim ju na srdci.
Vznieti horľavú zmes chutí a emócií...
Hyperventilujem dravo ťa okúsiť!

Vytresknúť, krv sa mi rozleje do končatín...
Som ako v pálivom procese premeny...
Z kože sa sťahujem horúčku márne zvrátiť...
Neovládateľne rastiem až za zenit...

Keď mozog odkrví, nepríjimajúc vlny,
zviera spod džungle tmy nutká von vypadnúť!
Zahrýzť sa, tigrovské tesáky vyrastú mi!
Inštinkt mi hovorí zbúchať ťa ako drť!

Keďže si nežná a prislabá, na zožranie,
o to viac náročné držať sa, odolať!
O to viac hravé sa vyžívať na bezbrannej
koristi, v nadvláde, je pre predátora!

Za túto neľudskú nečistú sladkohriešnu
tvár, ktorá povznáša, vzrušuje, cítim stud.
Srdečne by si ma milovala aj cez ňu?
Ponúkla by si sa, ma oslobodiť z pút

tej zdravej morálky? Vyriadiť, vyšpiniť sa
na tebe, akoby si bola sprostá vec?
Aby len nebola viditeľná tá krycia,
vyjsť s farbou bez toho, že na mňa zanevrieš...

A hlbšie zapadnem v ten pohyblivý piesok
komfortnej pokornej lásky sa utopiť,
nájsť, ako po smrti, to jedinečné niečo:
pokoj a bezpečie v blízkosti osoby.

Transcendencia pudu

Jak srdce skákavé, aj ty, životadarná, tlčieš…
Napínaš uspokojiť… Vykríknuté výdychy!
Repetitívny bubon nebezpečnej Afriky!
A nasleduješ stopu po stope, jak svorky vlčie,
keď lovia ranenú korisť roztrhať na onuce!

Na pochodový okružný polnočný tanec kultu
a na súdobý nárek u salemských rázií,
stúpavá, ponášaš sa, taká nebotyčná si!
Jak vysekaný monolit, lahodíš, keď máš črtu
tej sadistickej drezúry, diamantovo tvrdú!

Prekĺzneš, ako na krk bozk zubatý, pod kožu mi!
Unášaš rozložiť ma na atómy, opojná
jak svieža dymová i prenikavá aróma.
Nemý a nehybný ako agama na výslní,
sa do nirvány opúšťam, alkoholovo tlmíš!

Oblievaš formu tela ju vyplniť, skvapalnená
hriať varom lávového, taveného železa!
Vytuhnem nekonečne doďaleka preniesť sa,
kde nedotknutú, žiarivo pulzujúc, ako véna,
prejdem ťa ako mašina do bodky, do písmena!

OCD

Nechcený myšlienka-hlas — vtieravý.
Násilné, agresívne predstavy
ako sa cudzou krvou skrvavím.

Na balkóny ma volá. Prelez, skoč,
do žalúdka nor kuchynský si nôž,
o vlastnú nonstop sa boj bezpečnosť.

Opakuje sa. Stále, neprestajne.
Z mučivej napínavej zo slučky
odtrhne ma však iba skromnučký
rituál, jednoduché citovanie.

A keď sa nadýchnem, zas sužuje ma,
podnecuje a balamutí zlom.
Ja sa zas strhnem za rituálom.
A takto do koliečka... Konca nemá.